Dedko nikdy veľa nehovoril. Mal dielnu kde vyrábal keramiku, niekedy som mu pomáhal. Robil pekné veci. Vedel hlinu tvarovať tak, až sa podobala na to, čo potreboval. Pred Vianocami modeloval z hliny malých anjelov. Anjeli boli zoradení na poličkách, stoloch, ležali v prútených košoch. Boli všade. Boli nádherní, to dedko vedel. Jedného urobil špeciálne pre mňa, iného ako vyzerali ostatní. Namaľoval ho bledomodrou farbou.
Lákali ma tie dvere a to tajomno za nimi, viac a viac. Opatrne som prechádzal okolo nich a sledoval masívne drevo z ktorých boli vyrobené. Skúmal železné kovanie pántov na ktorých viseli. Predstavovali hranicu, o ktorej som si myslel, že ju nikdy neprekročím. Boli ako magnet, ktorý ma priťahoval obrovskou silou. Niekedy som pred nimi na chvíľu ostal stáť a vdychoval vlhký chlad, ktorý sa ťahal cez špáry dverí.
Ešte sa nestihli rozplynúť kúdole dymu z výfuku auta, keď som sa rozbehol hľadať kľúč k tým dverám. Prezrel som celú dielnu. Každý šuplík, medzeru, každú dutinu, ktorá bola veľká ako ten hrdzavý kľúč. Nenašiel som. Prehľadal som dom. Dôsledne, ako ten najlepší pátrač som hľadal a márne. Bol som zúfalý z neúspechu. Vrátil som sa do dielne a tam som smutne skonštatoval, že dedko má takú dobrú skrýšu. Trvalo to len pár sekúnd, pretože som pohľadom zavadil o hlinu na hrnčiarskom kruhu. Pichol som do nej prsty a narazil na železo kľúča.
Srdce mi bilo v hrudi ako zvon, keď som opatrne zostupoval dole. Rátal som ticho schody a občas zastal, aby si oči zvykli na tmu, ktorú som mal pred sebou. Keď už bola tma priveľká, vybral som škatuľku so zápalkami a zapálil. Chcejúce svetlo plameňa odkrojilo kus tmy. Ukázali sa ďalšie schody, pomaly som postupoval do podzemia. Keď plameň zápalky začal páliť na prstoch, zahodil som ju a škrtol ďalšiu. Narátal som tridsať schodov a použil päť zápaliek, kým som sa ocitol na začiatku chodby, ktorá viedla ktovie kam. Posledné zápalky zle horeli. Bolo to vlhkom.
Škrtal som jednu za druhou. Len nakrátko vzbĺkli a ja som z tej chodby pred sebou nevidel takmer nič. Ľutoval som, že som si nezobral vojenskú baterku, čo mi dal dedko na narodeniny. Pokúsil som sa škrtnúť ďalšiu zápalku. Nepodarilo sa. Škatuľka bola celá premočená od mojich rúk. Otočil som sa a pozrel hore ku dverám. Na konci schodiska blikalo malé svetlo žiarovky cez škáru dverí. A mňa pochytila ľútosť druhý krát, že som tie dvere neotvoril dokorán. Z tmavej chodby za mojim chrbtom zavanul prievan a dvere, na ktoré som sa pozeral, sa s rachotom privreli. Nastala tma a ja som pocítil neopísateľný chlad.
„Kto si?“ Zaburácal zrazu hlas hrubý ako klaksón na lodi. Zľakol som sa a ostal stáť na mieste. „Čo tu chceš?“ Spýtal sa hlas ešte mocnejšie.
„Iiii.“ Odpovedal som a zistil, že mám úplne suchu v krku. Nazbieral som čo najviac slín a prehltol. „Iiii oaa.“ Vypustil som z úst len týchto pár nezmyselných písmen.
Otváral som oči tak silno ako som len vládal, no bola tam taká tma, že som nevidel ani na vlastnú ruku, ktorú som si priblížil k očiam. Nevidel som ani ruky, ktoré má silno zozadu objali. Boli to veľké svalnaté paže. Studené a mazľavé. Objali ma a začali silno stláčať. Bránil som sa ako som len vedel. Búšil som do nich päsťami, škriabal. No nepomohlo to. Chcel som vykríknuť, volať o pomoc, ale z hrdla mi vyšlo len pár písmen, ktoré vôbec nebolo počuť a takmer nič neznamenali. V hlave mi začalo pískať, v ušiach pukať a zamdlel som.
Keď dedko uložil koše s anjelikmi, odišiel do kuchyne variť obed. Sledoval som všetkých anjelikov a rozhodol som sa, čo spravím. Riadne som sa pozrel, či stojí pri hrncoch v kuchyni, chrbtom ku mne. Keď som sa uistil, nabral som do oboch rúk drobných anjelikov a po špičkách som prešiel do svojej izby. Všetkých som ich položil do škatule od topánok, priložil som k nim aj vojenskú baterku.
Na ďalší deň dedko opäť nachystal anjelikov na trh, nedočkavo som ho vyprevádzal. Zamával som mu z konca dvora. Hneď ako sa jeho auto stratilo v tme, utekal som do dielne a z guče hliny oslobodil kľúč od pivnice. Vo svojej izbe som vybral anjelikov a vložil ich do oboch vrecák nohavíc, baterku som pevne zovrel v ruke. Dvere som odomkol poľahky a otvoril ich dokorán, podložil som ich starým vedrom, aby sa nezatvárali. Opatrne som zostupoval dole a keď sa zošerilo zapol som baterku. Kráčal som istejšie a kužeľ svetla posmeľoval moje kroky. Na konci schodov bola rovina, ktorá pokračovala ďalej v tmavej, studenej chodbe. Zasvietil som do nej, no bola tak dlhá, že svetlo odhalilo jej útroby len na pár metrov.
Vo vreckách sa začali mrviť anjelikovia. Začul som zvláštny zvuk, ktorý mi utkvel v pamäti od poslednej návštevy. Riadne som pozrel do tmavej chodby, ale nič som nevidel. Porcelánové figúrky v mojich vreckách ma vystrašili. Hmýrili sa a narážali do seba, ten zvuk vnikal do tajomnej chodby a vracal sa späť ako ozvena. Zdvihol som ruky, keď mi začali vypadávať z vrecák. Pozeral som na nich, ako sa mi pri nohách odprašujú, narovnávajú si krídla a s úplnou ľahkosťou vzlietajú do výšky mojich očí. Obkolesili mi hlavu a chvíľu som nevidel, až potom, keď prestali cloniť, zbadal som, ako presne oproti mne prichádza mohutná šedá postava.
Stál som a pozeral na ten súboj. Ozruta sa bránila a hlinenými rukami odrážala drobných votrelcov. No tí sa po zasiahnutí rýchlo spamätali a vracali sa späť k postave, aby pokračovali v boji. Po pár minútach, ktoré som strávil meravým sledovaním súboja, ostalo z obra len obrovské množstvo drobným kusov hliny, ktorú anjelikovia odhrýzli.
Dedko prišiel z mesta v dobrej nálade, predal všetko čo niesol na trh. V kuchyni pri stole prerátaval mince a všetko si pozorne zapisoval. Sedel som oproti nemu a ešte stále roztrasený z toho, čo sa stalo v pivnici, som ho pozoroval. Dedko si to všimol. Najskôr len tak mrkol na mňa, no potom prestal rátať, zložil si dlane na stole a spýtal sa či mu nechcem niečo povedať.
Tak som mu začal všetko dopodrobna opisovať. Počúval ma a ja som videl, že s toho čo mu rozprávam začína byť nervózny. Postavil sa a chodil okolo stola. Keď som mu začal opisovať príhodu s obrom, čupol si vedľa mňa a s vystrašenými očami počúval moje slová. Potom sa náhle postavil, ruky si dal na tvár a nahlas vydýchol.
„Musíme ísť.“ Povedal rozhodne. Doniesol mi kabát, čiapku a on sám sa tiež teplo obliekol. Zobral asi tri baterky, ktoré fungovali. Potom išiel do dielne, vylovil kľúč od pivnice a keď sa vrátil pevne mi stisol ruku.
Naspäť to išlo pomaly. Dedko námahou dýchal, ale držal tú truhlicu, akoby v nej bolo niečo veľmi cenné. Keď sme prišli ku schodom, bol únavou úplne zmorený. Horko ťažko vyšliapal po schodoch a ja som zamkol dvere. Vyšli sme pred dom a tam položil doprostred dvora svoj náklad. Zadunelo to o zem. Vypýtal si kľúč od pivnice a tým otvoril truhlicu. Keď otvoril veko, uvidel som vo vnútri žltú guľu, ktorá slabo svietila. Dedko ju opatrne vybral, bola ťažká a zdalo sa, že ho páli na dlaniach. Ako ju tak držal, napriahol sa a z celej sily ju vyhodil do vzduchu.