piatok 12. augusta 2011

Truhlica


Dedko nikdy veľa nehovoril. Mal dielnu kde vyrábal keramiku, niekedy som mu pomáhal. Robil pekné veci. Vedel hlinu tvarovať tak, až sa podobala na to, čo potreboval. Pred Vianocami modeloval z hliny malých anjelov. Anjeli boli zoradení na poličkách, stoloch, ležali v prútených košoch. Boli všade. Boli nádherní, to dedko vedel. Jedného urobil špeciálne pre mňa, iného ako vyzerali ostatní. Namaľoval ho bledomodrou farbou.


Vravel som mu, predtým ako ho namaľoval, či by ho nemohol natrieť na čierno, ale pokrútil hlavou a pozrel na mňa cez okuliare na špičke nosa. Nosil som ho stále so sebou, pretože bol tak malý, že sa mi zmestil do vrecka. Nebál som sa, že by sa mu polámali krídla, mal ich malé a pevné. Pevné ako dvere do pivnice, ktoré dedko stále zamykal veľkým kľúčom. Raz som videl tie dvere odomknuté, hneď za nimi boli schody do podzemia. Dedko tam chodil s košom nakopať hlinu. Z tej hliny vyrábal keramiku vo svojej dielni. Vtedy, keď som uvidel pootvorené dvere, zbadal som len pár schodov, ako sa strácajú v šere podzemia, pristúpil som bližšie a chcel som sa pozrieť viac. Postavil som sa na špičky. Uvidel som však len dedka, ako mrzutý vychádza von a prstom od hliny mi ukazuje, aby som sa pratal od dverí preč.

Lákali ma tie dvere a to tajomno za nimi, viac a viac. Opatrne som prechádzal okolo nich a sledoval masívne drevo z ktorých boli vyrobené. Skúmal železné kovanie pántov na ktorých viseli. Predstavovali hranicu, o ktorej som si myslel, že ju nikdy neprekročím. Boli ako magnet, ktorý ma priťahoval obrovskou silou. Niekedy som pred nimi na chvíľu ostal stáť a vdychoval vlhký chlad, ktorý sa ťahal cez špáry dverí.


Dedko začal chodiť s keramikou na vianočné trhy. Naobliekal sa, na krk namotal šál a skôr než odišiel, do kufra auta opatrne naukladal všetkých anjelov, ktorí dovtedy odpočívali v teple dielne. Už takmer sedel za volantom, keď vystúpil a podišiel ku mne. Stiahol si huňatú čiapku a z úst mu vychádzala para, prstom mi pohrozil, ukazujúc k dverám do pivnice. 

Ešte sa nestihli rozplynúť kúdole dymu z výfuku auta, keď som sa rozbehol hľadať kľúč k tým dverám. Prezrel som celú dielnu. Každý šuplík, medzeru, každú dutinu, ktorá bola veľká ako ten hrdzavý kľúč. Nenašiel som. Prehľadal som dom. Dôsledne, ako ten najlepší pátrač som hľadal a márne. Bol som zúfalý z neúspechu. Vrátil som sa do dielne a tam som smutne skonštatoval, že dedko má takú dobrú skrýšu. Trvalo to len pár sekúnd, pretože som pohľadom zavadil o hlinu na hrnčiarskom kruhu. Pichol som do nej prsty a narazil na železo kľúča.


Očistil som kľúč od hliny a nedočkavo som prehĺtal, utierajúc si nos. Na hodinách v dielni bolo osem hodín. Ešte som zobral zápalky, ležiace pri peci, v ktorej dedko vypaľoval keramiku a utekal k dreveným dverám, rozhodnutý odomknúť ich a pozrieť sa do tej tmavej a vlhkej pivnice. Zasunul som kľúč a pootočil. Stlačil kľučku. Dvere sa otvorili a ja som vošiel dnu.

Srdce mi bilo v hrudi ako zvon, keď som opatrne zostupoval dole. Rátal som ticho schody a občas zastal, aby si oči zvykli na tmu, ktorú som mal pred sebou. Keď už bola tma priveľká, vybral som škatuľku so zápalkami a zapálil. Chcejúce svetlo plameňa odkrojilo kus tmy. Ukázali sa ďalšie schody, pomaly som postupoval do podzemia. Keď plameň zápalky začal páliť na prstoch, zahodil som ju a škrtol ďalšiu. Narátal som tridsať schodov a použil päť zápaliek, kým som sa ocitol na začiatku chodby, ktorá viedla ktovie kam. Posledné zápalky zle horeli. Bolo to vlhkom.

Škrtal som jednu za druhou. Len nakrátko vzbĺkli a ja som z tej chodby pred sebou nevidel takmer nič. Ľutoval som, že som si nezobral vojenskú baterku, čo mi dal dedko na narodeniny. Pokúsil som sa škrtnúť ďalšiu zápalku. Nepodarilo sa. Škatuľka bola celá premočená od mojich rúk. Otočil som sa a pozrel hore ku dverám. Na konci schodiska blikalo malé svetlo žiarovky cez škáru dverí. A mňa pochytila ľútosť druhý krát, že som tie dvere neotvoril dokorán. Z tmavej chodby za mojim chrbtom zavanul prievan a dvere, na ktoré som sa pozeral, sa s rachotom privreli. Nastala tma a ja som pocítil neopísateľný chlad.


Už som sa veľakrát ocitol sám v tme, ale toto bolo iné. Najskôr som chcel, že sa pokúsim nájsť schody a opatrne po nich odkráčam hore k dverám. Nohou som urobil kružnicu okolo seba. A nič. Na nič som nenarazil. Kľakol som si na kolená a spustil sa na ruky. Ako pes som sa posúval po studenej zemi a hľadal schody, alebo niečo, čo by mi pomohlo zorientovať sa. No vyzeralo to tak, že schody sa stratili a s nimi aj steny a všetko to, čo by mohlo pripomínať pivnicu, ktorú som videl za svetla zápaliek. Postavil som sa a zúfalo kráčal raz tam, potom späť a mával rukami v nádeji že na niečo narazím.

„Kto si?“ Zaburácal zrazu hlas hrubý ako klaksón na lodi. Zľakol som sa a ostal stáť na mieste. „Čo tu chceš?“ Spýtal sa hlas ešte mocnejšie.
„Iiii.“ Odpovedal som a zistil, že mám úplne suchu v krku. Nazbieral som čo najviac slín a prehltol. „Iiii oaa.“ Vypustil som z úst len týchto pár nezmyselných písmen.

Otváral som oči tak silno ako som len vládal, no bola tam taká tma, že som nevidel ani na vlastnú ruku, ktorú som si priblížil k očiam. Nevidel som ani ruky, ktoré má silno zozadu objali. Boli to veľké svalnaté paže. Studené a mazľavé. Objali ma a začali silno stláčať. Bránil som sa ako som len vedel. Búšil som do nich päsťami, škriabal. No nepomohlo to. Chcel som vykríknuť, volať o pomoc, ale z hrdla mi vyšlo len pár písmen, ktoré vôbec nebolo počuť a takmer nič neznamenali. V hlave mi začalo pískať, v ušiach pukať a zamdlel som.


Prebral som sa ležiac na schodoch. Prievan asi odchýli dvere a do podzemia prenikal slabý lúč svetla zo žiarovky. Nevedel som, ako dlho tam ležím, no bola mi zima a šaty som mal zafúľané od hliny. Celé telo ma bolelo, nevládal som sa ani pohnúť. Ležal som na chrbte, za mnou na konci schodiska boli dvere a predo mnou chodba, taká ako pred tým, tajomná a tmavá. Vtom som zbadal, ako z tej chodby niečo letí a priamo na mňa. Niečo malé. Zľahka to plachtilo vzduchom, vznášalo sa v polkruhoch, akoby ten neznámy letec bol unavený. Zostril som viac. Bol to môj bledomodrý anjel, ktorého mi dedko daroval. Priletel úplne blízko a pred mojou tvárou zamával krídlami. Cítil som prúd vzduchu ktorý rozvíril. Potom mi sadol na hrudník, upravil si krídla, pozrel na mňa a premenil sa na porcelán.


Keď som vyšiel z pivnice, riadne som ju zamkol a kľúč schoval do hliny. Ubehla asi hodina čo som tam bol. V dedkovej dielni som potom vyložil anjela na stôl a úplne zblízka pozoroval. Glazúra sa na ňom leskla, no inak bol úplne nehybný, tak ako všetko vypálené z hliny. Chcel som sa o tom porozprávať s dedkom, keď sa vrátil z trhu, ale bol zamračený. Predal málo anjelikov a bol náramne smutný. Stále som premýšľal o príhode z pivnice a nechcel som uveriť tomu, čo sa stalo. Bolo to, ako by sa mi to celé len prisnilo. Ale šaty, ktoré som si musel vyčistiť pred dedkovým príchodom, dokazovali niečo iné. Aj pocit, zvláštny pocit prekonaného strachu.

Keď dedko uložil koše s anjelikmi, odišiel do kuchyne variť obed. Sledoval som všetkých anjelikov a rozhodol som sa, čo spravím. Riadne som sa pozrel, či stojí pri hrncoch v kuchyni, chrbtom ku mne. Keď som sa uistil, nabral som do oboch rúk drobných anjelikov a po špičkách som prešiel do svojej izby. Všetkých som ich položil do škatule od topánok, priložil som k nim aj vojenskú baterku.

Na ďalší deň dedko opäť nachystal anjelikov  na trh, nedočkavo som ho vyprevádzal. Zamával som mu z konca dvora. Hneď ako sa jeho auto stratilo v tme, utekal som do dielne a z guče hliny oslobodil kľúč od pivnice. Vo svojej izbe som vybral anjelikov a vložil ich do oboch vrecák nohavíc, baterku som pevne zovrel v ruke. Dvere som odomkol poľahky a otvoril ich dokorán, podložil som ich starým vedrom, aby sa nezatvárali. Opatrne som zostupoval dole a keď sa zošerilo zapol som baterku. Kráčal som istejšie a kužeľ svetla posmeľoval moje kroky. Na konci schodov bola rovina, ktorá pokračovala ďalej v tmavej, studenej chodbe. Zasvietil som do nej, no bola tak dlhá, že svetlo odhalilo jej útroby len na pár metrov.

Vo vreckách sa začali mrviť anjelikovia. Začul som zvláštny zvuk, ktorý mi utkvel v pamäti od poslednej návštevy. Riadne som pozrel do tmavej chodby, ale nič som nevidel. Porcelánové figúrky v mojich vreckách ma vystrašili. Hmýrili sa a narážali do seba, ten zvuk vnikal do tajomnej chodby a vracal sa späť ako ozvena. Zdvihol som ruky, keď mi začali vypadávať z vrecák. Pozeral som na nich, ako sa mi pri nohách odprašujú, narovnávajú si krídla a s úplnou ľahkosťou vzlietajú do výšky mojich očí. Obkolesili mi hlavu a chvíľu som nevidel, až potom, keď prestali cloniť, zbadal som, ako presne oproti mne prichádza mohutná šedá postava.


Zasvietil som na ňu baterkou. Kužeľ svetla ju neoslnil, len ju mierne pribrzdil. Bola celá z hliny a ja som videl, ako sa tá masa pomaly tvaruje do takej podoby ako mám ja. Z hrudy na vrchu sa vystrčilo niečo ako hlava, na nej nos, uši a oči. Všetko sa to tvarovalo pomaly, precízne.  Anjelikovia lietali okolo mňa, zvuk ich krídel sa stupňoval. V hlinenej hlave sa vytvarovali ústa. Tie ústa sa otvorili, hruď hlinenej postavy sa nadvihla a ústa vykríkli. Príšerný rev vyletel z tých hlinených úst, až ma striaslo strachom. Anjelikovia, ako krúžili okolo mňa, ostali visieť vo vzduchu. Keď ozruta skríkla ešte raz, rozleteli sa priamo na ňu. Nalietavali jej na hlavu a okusovali jej veľké kusy hliny, ktoré vzápätí vypľúvali okolo seba. Ich krídla šumeli tmavou chodbou a hlina lietala okolo nich a dopadal na zem ako krupobitie. 

Stál som a pozeral na ten súboj. Ozruta sa bránila a hlinenými rukami odrážala drobných votrelcov. No tí sa po zasiahnutí  rýchlo spamätali a vracali sa späť k postave, aby pokračovali v boji. Po pár minútach, ktoré som strávil meravým sledovaním súboja, ostalo z obra len obrovské množstvo drobným kusov hliny, ktorú anjelikovia odhrýzli.


Keď zistili, že už nič neostalo, vracali sa kĺzavým letom ku mne. Pristávali mi na ramenách, odprašovali si krídla a menili sa na porcelán. Po premene dopadali na zem, kde som ich pozbieral. Vyšiel som z pivnice, na ten deň som mal dobrodružstva dosť.

Dedko prišiel z mesta v dobrej nálade, predal všetko čo niesol na trh. V kuchyni pri stole prerátaval mince a všetko si pozorne zapisoval. Sedel som oproti nemu a ešte stále roztrasený z toho, čo sa stalo v pivnici, som ho pozoroval. Dedko si to všimol. Najskôr len tak mrkol na mňa, no potom prestal rátať, zložil si dlane na stole a spýtal sa či mu nechcem niečo povedať.

Tak som mu začal všetko dopodrobna opisovať. Počúval ma a ja som videl, že s toho čo mu rozprávam začína byť nervózny. Postavil sa a chodil okolo stola. Keď som mu začal opisovať príhodu s obrom, čupol si vedľa mňa a s vystrašenými očami počúval moje slová. Potom sa náhle postavil, ruky si dal na tvár a nahlas vydýchol.
„Musíme ísť.“ Povedal rozhodne. Doniesol mi kabát, čiapku a on sám sa tiež teplo obliekol. Zobral asi tri baterky, ktoré fungovali. Potom išiel do dielne, vylovil kľúč od pivnice a keď sa vrátil pevne mi stisol ruku.


Vošli sme do pivnice a zbehli dole schodmi. Cítil som sa isto, pretože ma dedko držal za ruku. Na konci schodov, namieril svetlo baterky do tmavej chodby a začali sme ňou utekať. Bežali sme dlho. Už ma začalo bolieť v boku a nestačil som s dychom, ale mlčal som. Rútili sme sa chodbou a svetlo z baterky sa kĺzalo pred nami. Niekde na konci tej chodby, úplne ďaleko od schodov stál podstavec a na ňom drevená truhlica. Dedko mi dal do ruky ďalšiu baterku, tú ktorou svietil on, zhasla. Zobral oboma rukami tú truhlicu a vracali sme sa naspäť. Povedal, aby som išiel pred ním a svietil na cestu.

Naspäť to išlo pomaly. Dedko námahou dýchal, ale držal tú truhlicu, akoby v nej bolo niečo veľmi cenné. Keď sme prišli ku schodom, bol únavou úplne zmorený. Horko ťažko vyšliapal po schodoch a ja som zamkol dvere. Vyšli sme pred dom a tam položil doprostred dvora svoj náklad. Zadunelo to o zem. Vypýtal si kľúč od pivnice a tým otvoril truhlicu. Keď otvoril veko, uvidel som vo vnútri žltú guľu, ktorá slabo svietila. Dedko ju opatrne vybral, bola ťažká a zdalo sa, že ho páli na dlaniach. Ako ju tak držal, napriahol sa a z celej sily ju vyhodil do vzduchu.


Nevrátila sa na zem. Letela úplne hore do tmavého neba. Keď bola vysoko, prevysoko, rozžiarila sa. A to takým jasom, až som musel prižmúriť oči. Uvidel som modrú oblohu a to takej belasej farby, ako nikdy. Okolo mňa na dvore bola prázdna zem, na ktorú dopadali lúče toho svetla, dopadali aj na holé konáre stromov. Začalo mi byť teplo. Vyzliekol som si bundu, čiapku aj tričko. Lúče ma príjemne hriali na koži. Dedko stál predo mnou, len v tielku a usmieval sa na mňa. Prvýkrát v živote som videl a cítil slnko.